Urážka policajta ani iného verejného činiteľa nie je priestupkom

Autor: Adam Puškár | 24.5.2019 o 7:23 | Karma článku: 2,66 | Prečítané:  1233x

Môže byť policajt postihnutý - poškodený pri priestupku proti občianskemu spolunažívaniu napr. tým, že ho niekto slovne urazí? Napriek niektorým teoretickým názorom a úvahám treba konštatovať, že nie. 

Objekt uvedeného priestupku sa totiž nevzťahuje na verejných činiteľov, pri výkone ich činnosti.

§ 49 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ZoP)
Priestupky proti občianskemu spolunažívaniu
Priestupku sa dopustí ten
a/, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech
d/  úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním

Objekt priestupku je chránený spoločenský vzťah, resp. záujem. Z uvedenej dikcie skutkovej podstaty priestupku je zrejmé, že objektom tohto priestupku je občianske spolunažívanie a nie ochrana verejného činiteľa pri výkone jeho právomocí.

Vzťah občan a verejný činiteľ nie je občianske spolunažívanie
Vyvstáva však otázka, či priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1, písm. a/, písm. d/ ZoP možno spáchať proti policajtovi pri výkonne služobnej činnosti. Nazdávam sa, že takáto aplikácia zákona by bola nesprávna. Z práve zo samotného názvu „Priestupky proti občianskemu spolunažívaniu“ rezultuje, že tieto priestupky majú chrániť občianske spolunažívanie, no nie výkon úradnej právomoci či priamo verejného činiteľa pri takomto výkone.

Vzhľadom na označenie skupiny priestupkov ako „Priestupky proti občianskemu spolunažívaniu“ je zrejmé, že takýto priestupok spácha ten, kto naplní skutkovú podstatu uvedeného priestupku tak, že inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech, resp. úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Gramatickým aj logickým výkladom označenia priestupkov ako „Priestupky proti občianskemu spolunažívaniu“, spolu s definovaním poškodeného ako „inému“, musíme nevyhnutne dospieť k výkladu, ktorý zužujúcim spôsobom definuje poškodeného priestupkom ako „inému občanovi - obyvateľovi“ a teda nie verejnému činiteľovi či orgánu verejnej moci.

Verejní činitelia sú chránení samostatnými trestnými činmi napr. § 321 Tr. zák. útok na orgán verejnej moci, § 323 Tr. zák. útok na verejného činiteľa, § 343 Tr. zák. pohŕdanie súdom, či rôznymi poriadkovými opatreniami ako napr. oprávnenie na zaistenie osoby podľa § 19 ods. 1 písm. d/ zák. č. 171/1993 Z.z., poriadková pokuta podľa § 70 Tr. por., poriadkové opatrenia podľa § 45 Správneho poriadku, priestupok proti verejnému poriadku podľa § 47 ods. 1 písm. l/ ZoP, či verbálny útok na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. do 31.08.2003 a mnohé ďalšie. Práve v týchto špeciálnych ustanoveniach možno nájsť aj protiprávnosť urážky verejného činiteľa[1]. Ak by mal zákonodarca v úmysle postihovať priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu verbálne útoky na policajtov, tak by ich nepochybne ako objekt priestupku výslovne uviedol, ako napr. v § 47 ods. 1 písm. l/ ZoP.

Vzhľadom na skutočnosť, že ZoP označuje priestupky podľa § 49 ako priestupky proti občianskemu spolunažívaniu mohlo by nás to na prvý pohľad zvádzať s nesprávnemu určeniu chránených vzťahov týmto ustanovením a to výlučne ako vzťahy medzi občanmi (SR). Takáto definícia by bola očividne systematicky aj historicky nesprávna a úmysel zákonodarcu bol však ten, aby táto skutková podstata priestupkov chránila občianske spolunažívanie všetkých obyvateľov, bez rozdielu statusu ich občianstva. To okrem iného priamo vyplýva aj z dôvodovej správy k ZoP, kde sa výslovne uvádza, že „Zodpovednosť za priestupky spáchané na území Československej socialistickej republiky bude bez ohľadu na to, či je páchateľom československý občan, cudzinec alebo bezdomovec.“ Zákonodarca v prípade ZoP používa pojem „občan“ synonymicky k pojmu „obyvateľ“.

Aj pri tomto priestupku je preto zrejmé, že napriek označeniu „Priestupky proti občianskemu spolunažívaniu“ sa tento bude vzťahovať na priestupky všetkých obyvateľov, nie len občanov[2].

Ministerstvo vnútra SR – priestupky proti občianskemu spolunažívaniu sa nevzťahujú na verejných činiteľov
Uvedený právny názor zastáva aj Ministerstvo vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy vo veciach priestupkov podľa § 49 ZoP.

Rozhodnutie MV SR, č. SVS-OP-2011/0222523/TIG
„Ministerstvo vnútra SR nevyhovelo protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad č. PD145/11-3 zo dňa 24.10.2011 a opatrenie - záznam o odložení veci Obvodného úradu Poprad ponechalo v platnosti. Rozhodnutie odôvodnilo tým, že správny orgán I. stupňa vec správne právne posúdil a uvedené odloženie veci bolo v súlade so zákonom. Z odôvodnenia vyplýva, že skutkovú podstatu priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch proti občianskemu spolunažívaniu charakterizujú záujmy spoločnosti, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým je protiprávne konanie namierené. Tieto záujmy sú objektom priestupku. Objektom priestupku podľa § 49 ods. 1 je občianske spolunažívanie, pričom z tohto pojmu vyplýva, že tu musí ísť o vzťah medzi občanmi. Príslušník Mestskej polície v tomto prípade nevystupoval ako občan, ale ako verejný činiteľ. Podozrivý útočil verbálne a fyzicky na príslušníka mestskej polície, ktorý vykonával svoju službu a z toho dôvodu proti útočníkovi aj zasahoval. Vzťah medzi podozrivým a príslušníkom mestskej polície nemožno kvalifikovať ako vzťah občana k občanovi. V danom prípade ide o vzťah občana a verejného činiteľa. Zákon o priestupkoch neposkytuje ochranu orgánom verejnej správy pri výkone ich pracovných činností, resp. pre tento výkon. Podozrivý svojím útokom na hliadku mestskej polície nemohol naplniť skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, pretože objektom pri uvedenom skutku je riadne občianske spolunažívanie vo vzťahu občana k občanovi, čo v tomto prípade nebolo. Záznamom o odložení veci č. I/2011/03630- 00002PR.2011/467-2LM zo dňa 08.03.2011 zákon porušený nebol a odloženie v danej veci je v súlade s platnou právnou úpravou.“

Judikatúra slovenských súdov
Otázku možnosti spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu proti (mestskému) policajtovi, resp. verejnému činiteľovi už opakovane riešili aj súdy a to s jednoznačným  výsledkom – takýto priestupok proti verejnému činiteľovi nemožno spáchať, nakoľko ten nemá postavenie občana ale verejného činiteľa. Judikatúra má od roku 2017 zásadný význam najmä s prihliadnutím na Čl. 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.“

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1S/11/2012:
„Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného aj jeho nadriadeného orgánu, ktorý rozhodoval o proteste prokurátora, že konanie podozrivého P. R. spočívajúce v tom, že dňa 20.10.2010 o 22:30 hod. na ul. S. v Z. - A. po predchádzajúcich verbálnych útokoch na hliadku mestskej polície mal zaútočiť na mestského policajta J. O. tak, že ho mal chytiť pravou rukou za ľavé rameno v oblasti výložky na    služobnej bunde a pri následnom stiahnutí poškodeného na zem došlo k odtrhnutiu výložky, pričom k zraneniu osôb nedošlo, nemožno považovať za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch. Z pojmu občianske spolunažívanie vyplýva, že musí ísť o vzťah medzi občanmi. J. O., ako príslušník mestskej polície, v tomto prípade nevystupoval ako občan, ale ako verejný činiteľ. Je nesporné, že k útoku na neho zo strany P. R. došlo pri výkone služby nie ako na občana, ale ako na verejného činiteľa. Útoky na verejného činiteľa nerieši Zákon o priestupkoch, ale Trestný zákon ust. § 323 a 324. Preto správne postupoval správny orgán, keď odložil vec z dôvodu, že došlé oznámenie neodôvodňuje začatie konania o priestupku alebo postúpenie veci podľa § 71 Zákona o priestupkoch, pretože Zákon o priestupkoch nechráni verejných činiteľov pri výkone ich právomoci, ktorí by mestskí policajti v čase vykonávania služby boli.“

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/90/2014:
„S uvedeným tvrdením sa krajský súd nestotožnil a ohľadom naplnenia všetkých znakov priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, jeho materiálneho znaku a predovšetkým formálneho znaku - poukazuje súd na náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Zákon o priestupkoch nepozná pojem „verejný činiteľ“. Z tohto dôvodu je potrebné analogicky aplikovať definíciu verejného činiteľa z Trestného zákona. Priestupok proti občianskemu spolunažívaniu je len protiprávnym konaním občana proti občanovi. Verejný činiteľ sa môže svojich práv na ochranu osobnosti domáhať v občianskom súdnom konaní. Nie je možné postihnúť deliktuálne spôsobilú fyzickú osobu za to, že slovne atakuje verejného činiteľa, a to mimo ústneho pojednávania, či iného procesného konania, umožňujúceho uloženie poriadkového opatrenia. Verejní činitelia z titulu svojej funkcie sú nevyhnutne vystavení oprávnenej či neoprávnenej kritike alebo invektívam. Preto možno akceptovať názor, že intenzita zásahu do osobnostných práv verejného činiteľa by mala byť v jeho prípade vyššia, ako je to u iných fyzických osôb, na to, aby bolo možné poskytnúť ochranu pred takýmto zásahom v zmysle ustanovení § 11 a nasl. Zák. č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka.“

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/52/2015:
„K námietke nesprávneho právneho posúdenia súd uvádza, že táto je nedôvodná. Rozhodnutie žalovaného (i prvostupňového správneho orgánu) bolo založené na tom právnom posúdení veci, že konania (skutky), o ktorých bolo vedené priestupkové konanie, nie sú priestupkami. Záver o dôvode zastavenia priestupkového konania podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch vychádza z kvalifikácie adresného verbálneho prejavu smerujúceho voči osobe v postavení verejného činiteľa a to v súvislosti s výkonom jej právomoci verejného činiteľa. Právne posúdenie veci vychádza teda z toho, že správny orgán na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutkov mala navrhovateľka (V.. M.) vo funkcii riaditeľky Odboru sociálnych vecí a rodiny na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec postavenie verejného činiteľa, ktorý je v prípade realizácie zákonom zverenej právomoci verejného činiteľa ako subjektu verejného práva vyňatý z právneho režimu určeného na ochranu záujmov spätých so súkromnými osobami, ktoré sa nepodieľajú na výkone verejnej moci, z čoho žalovaný dovodil, že ak sa jedná o výkon tejto právomoci a zodpovednosť s tým spojenú, nepožíva verejný činiteľ (V. M.) ochranu poskytovanú ust. § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch. Z toho, že v čase, keď malo dôjsť k spáchaniu skutkov mala V. M. postavenie verejného činiteľa, čo mal správny orgán preukázané z vykonaného dokazovania, žalovaný vyvodil, že absentuje objekt ako jeden z obligatórnych znakov skutkovej podstaty priestupku, a preto vyslovil záver, že skutky uvedené v návrhu na prejednanie priestupku, nie sú priestupkami.“

Tento rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/70/2016.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/70/2016:
„Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplynulo, že ten námietku žalobkyne ohľadne nesprávneho právneho posúdenia vyhodnotil ako nedôvodnú. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného (i prvostupňového správneho orgánu) bolo správne založené na tom právnom posúdení veci, že konania (skutky), o ktorých bolo vedené priestupkové konanie, nie sú priestupkami. Záver o dôvode zastavenia priestupkového konania podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch, tak vychádzal z kvalifikácie adresného verbálneho prejavu smerujúceho voči osobe v postavení verejného činiteľa a to v súvislosti s výkonom jej právomoci verejného činiteľa. Právne posúdenie veci vychádzalo teda z toho, že správny orgán na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutkov mala navrhovateľka (Mgr. M.) vo funkcii riaditeľky Odboru sociálnych vecí a rodiny na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec postavenie verejného činiteľa, ktorý je v prípade realizácie zákonom zverenej právomoci verejného činiteľa ako subjektu verejného práva vyňatý z právneho režimu určeného na ochranu záujmov spätých so súkromnými osobami, ktoré sa nepodieľajú na výkone verejnej moci, z čoho žalovaný dôvodil, že ak sa jedná o výkon tejto právomoci a zodpovednosť s tým spojenú, nepožíva verejný činiteľ (Mgr. M.) ochranu poskytovanú ust. § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch. Krajský súd konštatoval, že práve na základe takéhoto právneho posúdenia správny orgán založil svoje rozhodnutie o zastavení konania. Tak tiež neušlo jeho pozornosti, že samotná žalobkyňa do zápisnice o prejednávaní priestupku zo dňa 25.06.2014 pred prvostupňovým správnym orgánom uviedla, že Mgr. M. je jej priamou nadriadenou a z toho dôvodu sú v pracovno-právnom vzťahu, a preto skutky, ktoré uvádza v návrhu, že sa mali udiať, sa mali udiať počas pracovného času a z toho dôvodu ich nie je možné pomenovať ako občianske spolunažívanie. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/59/2016:
„Prvostupňový správny orgán aj žalovaný zistil, že pri všetkých troch priestupkoch absentuje objekt priestupku. Zdôvodnili to tým, že vzťah občana a verejného činiteľa nie je vzťahom medzi dvoma občanmi tak, ako to poníma zákon o priestupkoch. Verejný činiteľ (starosta) je povinný strpieť vyššiu mieru kritiky zo strany verejnosti. Tým, že chýba jeden z týchto znakov, nejedná sa o priestupok. Najvyšší súd má za to, že nakoľko je starosta verejným činiteľom, ktorý sa sám a dobrovoľne rozhodol vstúpiť do politiky, prevzal tým na seba aj určité práva a povinnosti. Jednou z povinností je práve aj to, že verejný činiteľ musí zniesť vyššiu intenzitu kritiky zo strany verejnosti, ako bežný občan. Verejný činiteľ sa môže svojich práv na ochranu osobnosti domáhať v občianskom súdnom konaní. Nie je možné postihnúť deliktuálne spôsobilú fyzickú osobu za to, že slovne atakuje verejného činiteľa, a to mimo ústneho pojednávania, či iného procesného konania, umožňujú­ceho uloženie poriadkového opatrenia.“

Záver
V prípade, ak zákonodarca súčasný stav nepovažuje za správny a žiaduci, bolo by možné legislatívne prijať novú skutkovú podstatu priestupku napr. doplnením § 49 ods. 1 ZoP o ďalšie písmeno

„i) sa dopustí konania podľa písmena a) alebo písmena d) na verejnom činiteľovi pri výkone jeho právomocí alebo pre tento výkon.“

Tieto úvahy de lege ferenda však nemenia nič na tej skutočnosti, že podľa aktuálneho stavu objektívneho práva v SR, podporeného judikatúrou slovenských súdov i názorom MV SR, nie je možné spáchať  priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/, alebo písm. d/ ZoP na policajtovi pri výkone služobnej činnosti ani na inom verejnom činiteľovi.

Na dôvažok však považujem za potrebné uviesť aj problematickosť prípadnej novej zmeny legislatívy, nakoľko verejný činiteľ má nižšiu úroveň ochrany ako bežný občan. „Verejní činitelia z titulu svojej funkcie sú nevyhnut­ne vystavení oprávnenej či neoprávnenej kritike alebo invektívam. Preto možno akceptovať názor, že intenzita zásahu do osobnostných práv verejného činiteľa by mala byť v jeho prí­pade vyššia, ako je to u iných fyzických osôb, na to, aby bolo možné poskytnúť ochranu pred takýmto zásahom v zmysle ustanovení § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka.“[3]

Dôležitý je aj historický výklad vzhľadom na vývoj práva v tomto smere, kedy zákonodarca skôr upúšťa od postihovania verbálnych deliktov proti verejným činiteľom, kedy sa ochrana verejného činiteľa pred urážkami, v prípade prezidenta dokonca i pred oprávnenou kritikou, postupne v trestnom práve uvoľňovala až v roku 2003 v Trestnom zákone zanikla úplne[4].
Je na mieste otázka či je vôbec vhodné a správne postihovať urážku verejného činiteľa, nakoľko tým by napr. politici získali neprimeranú výhodu a či dokonca imunitu a od zákazu urážok je blízko k zákazu kritiky, čo v prípade verejných činiteľov určite nie je spoločensky žiaduce. Napokon, dotknutý policajt sa môže vždy domáhať ochrany svojej osobnosti v civilnom konaní podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

---

[1] pohŕdanie súdom podľa § 343 písm. b/ Tr. zák.
„Kto opakovaným konaním napriek predchádzajúcemu upozorneniu sa na pojednávaní k súdu správa urážlivo alebo súd znevažuje...“

poriadková pokuta podľa § 70 ods. 1 Tr. por.
„Kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, alebo policajtovi správa urážlivo...“

§ 19 ods. 1 písm. d/ zák. č. 171/1993 Z.z
Oprávnenie na zaistenie osoby
„Policajt je oprávnený zaistiť osobu,  ktorá na útvare Policajného zboru uráža policajta alebo inú osobu alebo sa správa inak agresívne.“

poriadkové opatrenia podľa § 45 ods. 1 Správneho poriadku
„Tomu, kto sťažuje postup konania, najmä tým, že sa bez závažných dôvodov nedostaví na výzvu na správny orgán, ruší napriek predchádzajúcemu napomenutiu poriadok...“

§ 47 ods. 1 písm. l/ ZoP
„Priestupku sa dopustí ten, kto v súvislosti s účasťou na verejnom zhromaždení alebo kultúrnom podujatí prístupnom verejnosti hrubo znevažuje, uráža...príslušníka Policajného zboru alebo delegáta zväzu verbálne, gestom, grafickým zobrazením alebo iným spôsobom.“

útok na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. do 31.08.2003
„Kto hrubo urazí alebo ohovorí verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci alebo pre tento výkon...“

[2] K totožnosti pojmov „občan“ a „obyvateľ“, resp. aj „osoba“ napr. aj § 72 ods. 1 ZoP
„Občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím.“

[3] Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/59/2016

[4]rok 1923
Kto pred dvoma alebo viacerými ľuďmi prezidentovi republiky alebo jeho námestníkovi na cti ublíži vyhrážkou zlého nakladania alebo iným hrubo zneuctievajúcim prejavom alebo ho uvedie vo verejný posmech, kto prednesie o ňom obvinenia, veda, že tým vážne ohrozí jeho česť, trestá sa za priestupok väzením od osem dní do šiestich mesiacov. Dôkaz pravdy aj presvedčenie o pravde je vylúčený.
§ 11 ods. 1, ods. 3 zák. č. 50/1923 Sb.

rok 1950
Kto urazí verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci alebo pre tento výkon, potresce sa odňatím slobody až na šesť mesiacov. § 180 zák. č. 86/1950 Zb.

rok 1962
Kto hrubo urazí alebo ohovorí verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci alebo pre tento výkon, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo nápravným opatrením alebo peňažným trestom. 
§ 156 ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. do 31.08.2003

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA SAMUELA MARCA

Vadala je za mrežami a poslanec Fico mlčí (píše Samo Marec)

Na toto si spomeňte, keď bude Pellegrini zase sadiť zemiaky.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

A je po trojkoalícii

Trubanova kauza Kiskovi prináša ovocie.


Už ste čítali?